„Začalo to pred viac ako tridsiatimi rokmi: Ako celkom mladej a v odbore neskúsenej psychologičke, mi prejavil môj vtedajší nadriadený veľkú dôveru a odovzdal mi do opatery sedemročného chlapca. Navštevoval práve prvú triedu základnej školy. Bol to už jeho druhý pokus, od kedy nastúpil do školy. V predchádzajúcom školskom roku prišiel do prvej triedy a po niekoľkých týždňoch bol zo školy vyradený, pretože sa ukázalo, že nie je schopný naučiť sa písmená. Príkorie z odchodu zo školy skoro prekonal a prežil spokojný predškolský rok. Plný radosti začal znovu v nasledujúcom roku, s dôverou, že sa naplnia predpovede dospelých, a že poznávanie písmen mu pôjde ľahko. Prežil to, čo deti zažívajú stále a znova; predpoveď dospelých sa nesplnila. Mamička s ním cvičila popoludní s nevyčerpateľnou trpezlivosťou, ale Marek sa písmenká nenaučil. Stále zamieňal jedno s druhým. Okolo Vianoc bol Marek mlčanlivý, pobledlý, začal chorľavieť. Mamička sa pokúšala hodiny zanedbané v škole pre chorobu doháňať spolu zo známou učiteľkou, ktorá navštevovala kurz nápravy dyslexie. Marek robil nepatrné pokroky, ale spolužiaci v škole ho v čítaní a písaní predbehli. Marek stále chorľavel, každé ráno, keď mal ísť do školy, si sťažoval na bolesti brucha. Triedna učiteľka nútila matku, aby doma ešte viac cvičili, i keď už nerobili nič iného. Marek trávil svoje popoludnie čítaním a písaním cvičení. Písal ako pominutý, stránky svojej školskej knižky mohol opakovať naspamäť. Najťažšie pre neho boli týždenné diktáty. Pod každým diktátom sa objavovali poznámky triednej učiteľky ako: „Cvič usilovne!“ alebo „Necvičil si dostatočne!“ alebo „Tieto slová sme predsa už toľkokrát cvičili!“ Jeden piatok, keď mu mamička takú poznámku triednej učiteľky pod diktátom prečítala, bol Marek zúfalý.

      Vo februári nasledovalo ďalšie veľké sklamanie. Na polročnom vysvedčení sa objavila súhrnná známka dostatočne. V rozhovore s rodičmi upozornila učiteľka na to, že by bolo nutné, aby navštívili školského psychológa a nechala sa tiež počuť, že by bolo asi vhodné, aby Marek prestúpil do špeciálnej školy. Nato vyhľadali rodičia ordináciu môjho vtedajšieho nadriadeného, ktorý mi chlapca odovzdal do nápravy pre dyslektické problémy.

      A tak sme tu teraz stáli. Priesvitný, nešťastný malý chlapec, ktorý nemal tušenie o písmenkách, bol ku mne vždy priateľsky otvorený a ja, veľmi motivovaná mladá psychologička, ktorá nemala tušenie o náprave dyslexie. Prvé kolo našej spoločnej práce bolo pre mňa jednoduché. Vedela som používať testy. S radosťou som zistila, že Marek je nadpriemerne inteligentný – prinajmenšom podľa testu inteligencie -, avšak jeho inteligenčný profil bol výrazne disharmonický. Jeho výkony v jednotlivých subtestoch enormne kolísali. Úroveň vedomostí, verbálno-abstrakného myslenia, vštepivosť pamäti a kritická schopnosť boli rozvinuté výrazne nadpriemerne, vizuálne výkony vnímania zodpovedali jeho veku, len schopnosť rozlišovať symboly ležala hlboko pod normou jeho veku. Aj tak však dosiahol nadpriemerné IQ, čo bolo v rozpore s hodnotením jeho inteligencie triednou učiteľkou. Aj výsledok osobnostných testov bol uspokojivý. Až na úzkostnejší vzťah k výkonovým situáciám, strach zo zlyhania, pocit menejcennosti a napätý vzťah k matke pre dlhotrvajúci nácvik čítania, bol Marek emocionálne rozvinuté a svojmu veku zodpovedajúco vyzreté dieťa. Okrem toho tu boli optimálne predpoklady pre úspešnú nápravu. Inteligentné, emocionálne nenarušené dieťa, ochotní a ku spolupráci pripravení rodičia a angažovaná terapeutka.

       Po nociach som doháňala svoj deficit v informáciách z odboru dyslexie a čítala som. A potom sme sa obaja dali do práce. Pracovali sme intenzívne, trikrát týždenne, s osvedčenými programami nápravy dyslexie. Vždy som obdivovala, že taký malý chlapec si zachoval chuť podávať výkony a ani raz sa nevzpieral. Vzájomne sme sa mali skutočne radi. Maľoval vytrvalo zástavky, ktoré viali napravo alebo naľavo rôznymi farbami, zakrúžkovával písmená,zostavoval písmená dohromady a opakoval po mne slová, ktoré čítal z mojich pier, takže som získala dojem, že sa naučil proces skladania hlások.

       Po dvadsiatich hodinách nápravy som chcela Marka a seba odmeniť úspechom a jemu ukázať, ako dobre už vie čítať. Vytiahla som zo škatule písmená M a O, postavila vedľa seba a prosila, aby ich prečítal. Rozžiaril sa a povedal mi: „Už to viem, čo to je! Tu stojí: ER!“ Na mojom očividne nedostatočne skrytom zdesení spoznal, že tu niečo nesedí. Pretože ma mal naozaj rád a chcel ma potešiť, rýchlo sa opravil: „Ach nie, to vôbec neznamená ER!“ Opatrne som sa ho opýtala, ako to zistil. Vysvetlil mi: „Pozri sa, to ER, to sa píše tak!“ Pri týchto slovách vybral zo škatule P a A a položil ich predo mňa so žiarivým úsmevom. Vtedy mi bolo jasné, že moja náprava podľa osvedčených metód bola nákladná, nudná, náročná, ale predovšetkým neúčinná.

      V tom čase bol výskum deficitov čiastkových funkcií práve vo svojich začiatkoch a súčasne bol ťažiskom výskumu na klinike, kde som pracovala. Učila som sa mnoho aj z prác druhých odborníkov, ktorí sa týmto problémom odborne zaoberali. Zúčastnila som sa všetkých možných seminárov. Pokúšala som sa hovoriť s tými, ktorí o náprave najviac vedeli, čo sa mi podarilo a dostalo sa mi od nich i poučenia. Najviac som sa však naučila od detí, ktorým som mala pomôcť. Jedným z nich bol aj Marek.

      Viac ako dvadsať rokov je medzi mojím stretnutím s Markom a dneškom. Od toho času sa zaoberám deťmi s deficitmi čiastkových funkcií. Pokúšala som sa problém deficitov čiastkových funkcií odhaľovať  diagnosticky, ale aj  terapeuticky. Bolo pre mňa vždy dôležité, aby som to čo viem, odovzdávala ďalej. Pritom v popredí stálo, podľa môjho názoru, vždy praktické využitie a konkrétna pomoc deťom a ich okoliu.

Samozrejme je Marek medzičasom dospelým mužom, a samozrejme sa Marek ani nevolá. Som mu veľmi vďačná za to, že mi vtedy svojou detskou múdrosťou pomohol, aby som sa dostala na cestu, po ktorej odvtedy kráčam.“